Mestám pribudne nová povinnosť s textilným odpadom. V pravidlách však chýbajú detaily
Presne päť mesiacov majú mestá a obce na to, aby sa pripravili na povinný zber textilného odpadu. Od prvého januára 2025 bude totiž táto novinka ich úlohou zo zákona. Dvojstranový manuál však nechal mnoho nezodpovedaných otázok a aktuálne prebieha diskusia medzi samosprávami, spracovateľmi odpadu a štátom, ako sa s textilom bude nakladať v praxi.
Ako to teda vidia jednotliví aktéri? Rezort životného prostredia v metodickej príručke pre zber textilného odpadu umožňuje obciam vysporiadať sa s textilným odpadom dvoma spôsobmi: jednak ho zbierať a odovzdávať zazmluvnenej firme, a tak zabezpečiť, že bude zrecyklovaný (a následne to vykazovať štátu), druhou možnosťou je postúpiť textil vhodný na opätovné použitie ďalej ľuďom, či už formou swapov, charitatívnych zbierok, darom, alebo predajom do second handov. Tento textil však do štatistiky o vytriedení už nezarátajú.
Krátko po zverejnení príručky z dielne ministerstva životného prostredia sa ozvali mestá, ktoré manuál kritizovali. Žiadajú jasnejšie pravidlá aj viac zodpovednosti na pleciach výrobcov a upozorňujú, že dodatočné náklady padnú na ich rozpočty.
„Úprava metodickej príručky je viac ako nevyhnutná. Nereflektuje aktuálne dlhoročne zavedený a fungujúci zber textilu a šatstva na Slovensku, jej zavedenie do praxe môže znížiť množstvo vytriedeného textilu z územia Slovenska,“ argumentoval Tomáš Štefančík, obchodný riaditeľ spoločnosti Ekocharita, ktorá zbiera použitý textil v špeciálnych kontajneroch v obytných štvrtiach.
Environmentálna konzultantka Ľubica Vargová zo spoločnosti Naturpack s výhradami miest súhlasila a dodala, že príručka ministerstva nevyužila svoj potenciál. „Navyše, je diskutabilné, či v oboch spomínaných prípadoch vysporiadavania sa s textilom hovoríme o odpade, keďže aj textil na opätovné použitie môže spĺňať definíciu odpadu, alebo metodická príručka obci rozširuje povinnosti nad rámec zákona,“ teda vytvára zodpovednosť aj za textil, ktorý odpadom nie je, pripomína Vargová.
Rezort Tomáša Tarabu (SNS) odkázal, že nebudeme prísnejší ako EÚ a výrobcovia majú ešte čas. „Komisia predpokladá financovanie cez rozšírenú zodpovednosť výrobcov počas roka 2025 a vtedy až pristúpime k danému systému aj na Slovensku,“ uviedol.
Mestá majú výhrady
Únia miest Slovenska (ÚMS) označila metodickú príručku envirorezortu za „mätúcu, zavádzajúcu a nepresnú“ a chýba jej hlavne iniciatívnejšia komunikácia so samosprávnymi združeniami, uviedla pre TASR hovorkyňa ÚMS Daniela Piršelová.
Únia miest tiež kritizovala, že envirorezort nepredstavil podrobnejšie legislatívne usmernenia, ako realizovať a z čoho financovať tento zber. Finančná zodpovednosť za tento triedený zber mala byť totiž podľa ÚMS prenesená, podobne ako pri niektorých iných odpadoch, na výrobcov cez rozšírenú zodpovednosť výrobcov, a nie na samosprávy.
„Z príručky z dielne ministerstva životného prostredia však vyplýva, že všetky povinnosti vrátane financovania sú prenesené práve na samosprávy. Tie v dlhodobo náročnej finančnej situácii nedokážu nájsť ďalšie zdroje na financovanie ďalších povinností,“ zdôvodnila ÚMS.
Ministerstvo životného prostredia pre EURACTIV Slovensko odpovedalo, že predmetná príručka pre samosprávy bola nastavená najjednoduchšie, ako sa len dá, a ide v duchu toho, ako je to nastavené v Českej republike.
„Som prekvapený, ak prezident Únie miest Slovenska Richard Rybníček vyžaduje, aby opäť na Slovensku platili prísnejšie pravidlá ako v EÚ,“ zdôraznil vicepremiér Tomáš Taraba (SNS) s tým, že žiadne podstatné vyššie náklady sa na obce neprenášajú.
„Mechanizmus financovania a rozšírenej zodpovednosti výrobcov vyberieme počas roka 2025 a urobíme to aj v kontexte pripravovaných zmien ohľadom OZV (organizácia zodpovednosti výrobcov, pozn. red.),“ dodal Taraba.
Štefančík z Ekocharity zastáva názor, že finančnú zodpovednosť za zber textilu majú niesť tí, ktorí šatstvo uvádzajú na trh. „Výrobcovia už dali prostredníctvom asociácie SATEX jasne najavo, že majú záujem tento zber financovať, a to prostredníctvom novej OZV a systému RZV,“ podotkol.
Aj Vargová z Naturpacku si myslí, že férovejšie je náklady smerovať na výrobcov. „Rozšírenou zodpovednosťou výrobcov sa ukladá výrobcovi povinnosť postarať sa o svoj výrobok počas celého životného cyklu výrobku. Teda aj vo fáze, keď sa stane odpadom. Výrobca je tak priamo motivovaný vyrábať kvalitnejšie a recyklovatelnejšie výrobky,“ vysvetlila.
V praxi to znamená, že výrobca znáša náklady na zavedenie a vykonávanie triedeného zberu, premietne ich do ceny výrobku a zákazník kúpou výrobku platí aj náklad na triedený zber. Ten, kto viac nakupuje, tak aj viac prispeje. „Ak nie je na výrobok uplatnená rozšírená zodpovednosť výrobcu, náklady na triedený zber znáša obec, a teda všetci poplatníci bez ohľadu na skutočnosť, koľko textilného odpadu vyhodia,“ dodáva Vargová.
„Odhadujeme, že náklady na zber textilu sa môžu pohybovať od 300 do 600 EUR za tonu, v závislosti od dopravy a zvolenej formy spracovania vyzbieraného textilu,” vyčíslil Schwarz a pripomenul, že v roku 2025 obciam navyše stúpnu aj náklady na odpady v súvislosti s povinnou úpravou zmesového komunálneho odpadu. Náklady na zber textilu tak budú ďalšou položkou, ktorá končí na ich pleciach.
Prvý krok v novej oblasti
Zväz odpadového priemyslu (ZOP) je v reakcii diplomatickejší. Generálny riaditeľ ZOP Ján Chovanec pre EURACTIV Slovensko uviedol, že materiál vníma ako prvý krok k postupnému nastaveniu zberu textilu na Slovensku. „Ak sa má v zmysle európskej smernice o odpadoch zaviesť plošný zber všetkého textilu, teda aj zber toho, ktorý už nie je vhodný na predaj, bude potrebné presnejšie zadefinovať mechanizmus financovania zberu,“ povedal Chovanec. Odvolal sa na odporúčanie Európskej komisie, aby krajiny zaradili textilný odpad pod rozšírenú zodpovednosť výrobcov, čiže zavedenie recyklačných poplatkov.
Na Slovensku je podľa údajov ZOP maximálna kapacita pre spracovanie textilného odpadu aktuálne na úrovni 13-tisíc ton ročne. Postupne by však číslo malo podľa Chovanca dosiahnuť až 60-tisíc ton ročne. „Preto okrem financovania potrebuje Slovensko aj výrazným spôsobom podporiť vznik nových recyklačných stredísk na spracovanie tohto prúdu odpadov,“ poznamenal.
Na Slovensku textilného odpadu pribúda
Program odpadového hospodárstva SR na roky 2021 – 2025 konštatuje, že hoci najviac textilného odpadu vzniká v Luxembursku (19 kg/obyvateľ), Belgicku (15 kg/obyvateľ) a Českej republike (10 kg/obyvateľ), tak na rozdiel od zvyšku EÚ má produkcia textilného odpadu na Slovensku rastúcu krivku. V roku 2018 vzniklo v SR podľa národných dát 18,7-tisíc ton odpadov z textilu, pričom z triedeného zberu sa ročne priemerne vyzbiera len 3,7-tisíc ton odpadu z textilu a zo šatstva.
Samotný zber odpadu z textilu v obciach nie je v súčasnosti povinnou súčasťou zberu triedených zložiek komunálneho odpadu. Obce ho vykonávajú zatiaľ dobrovoľne na zberných dvoroch alebo prostredníctvom organizácií, ako sú napríklad Ekocharita, Humana Slovakia či TextilEco.
„Na zberných dvoroch sa však odovzdáva šatstvo a textil v pozícii odpadu, hoci má veľké predpoklady pre prípravu na opätovné použitie, čím sa samotný potenciál šatstva a textilu nevyužíva,“ pripomínajú autori Štúdie na posúdenie zavedenia systému pre nakladanie s odpadom z textilu z novembra 2022, ktorú si dalo vypracovať Ministerstvo životného prostredia.
Textilné kontajnery, ktoré bežne vídame pristavené na sídliskách a kam môžeme nepotrebné oblečenie či topánky odhodiť priamo, ročne vyzbierajú podľa zberných spoločností vyše 9 000 ton textilného odpadu ročne.
„Z toho však na opätovné použitie ide iba okolo 30 percent. Tu je potrebné na porovnanie uviesť, že v bohatších európskych krajinách sa množstvo použiteľného textilu pohybuje až okolo 55 – 60 percent,“ poukazujú autori štúdie. Výrazné rozdiely sú podľa autorov aj v kvalite vyzbieraného textilu. Najlepšia kvalita (čistota, módne značky, miera opotrebovanosti) sa nachádza v Bratislave a Bratislavskom kraji, nasleduje Trnavský a ďalšie okresy západného a stredného Slovenska. Smerom na juh a východ Slovenska percento využiteľného vyzbieraného textilu klesá.
Európa tlačí aj na výrobcov
Podľa dát Európskej komisie sa v Únii ročne vyprodukuje 12,6 milióna ton textilného odpadu, z toho 5,2 milióna ton sú odevy a obuv. Na jedného obyvateľa to vychádza až na 12 kilogramov odpadu každoročne. Iba 22 percent textilného odpadu od spotrebiteľov sa však separuje na opätovné použitie alebo recykláciu. Zvyšných takmer 80 percent putuje na skládky alebo do spaľovní. Okrem toho sa v EÚ každoročne vyhodí takmer 59 miliónov ton potravín s odhadovanou trhovou hodnotou 132 miliárd eur.
Ďalším problémom je aj odpad, ktorý sa vytvorí ešte skôr, než príde k spotrebiteľovi. Od členských štátov sú totiž k dispozícii minimálne údaje o podieloch textilného odpadu, ktorý sa vytvorí už v maloobchodných fázach, ako je napríklad nepredaný textil z obchodov.
Odhaduje sa, že štyri až deväť percent všetkých textilných výrobkov uvedených na trh v Európe sa zničí ešte pred použitím, čo predstavuje 264-tisíc až 594-tisíc ton textílií ročne (Európska agentúra pre životné prostredie – EEA, 2024).
Podobný problém je aj s tovarom zakúpeným online – v Európe spotrebitelia vrátia takéto produkty v trikrát väčšej miere ako v prípade nákupu vo fyzických obchodoch. Podľa odhadov EEA pritom 22 až 43 percent z takto vráteného tovaru končí v odpade, teda putuje na recykláciu či do spaľovní.
Nové navrhované pravidlá, ktoré prijali poslanci EP vo februári tohto roka, rozširujú systémy zodpovednosti výrobcov (EPR) – ktoré sa v súčasnosti používajú pri nakladaní s odpadom z obalov, batérií a elektrických a elektronických zariadení – aj na textil, čo od výrobcov vyžaduje, aby náklady na ich zber, triedenie a recykláciu hradili oddelene.
V apríli 2024 tiež Komisia zaviedla pojem digitálnych „pasov produktov“, ktoré prinesú informácie o ich vplyve na životné prostredie, ako aj o tom, či zodpovedajú európskym oficiálnym normám. V rámci balíka opatrení tiež musia firmy každý rok preukázať, aké množstvo výrobkov vyradili a aké boli dôvody tohto kroku. Toto pravidlo konkrétne zakazuje ničiť nepredané oblečenie, odevné doplnky a obuv dva roky po nadobudnutí účinnosti zákona.
