Skúste sa o víziách v mobilite porozprávať s kuchárom

Rozhovor s Jornom Wemmenhoveom a Liorom Steinbergom zo spoločnosti Happy Mobility/Humankind

Vo vašej prezentácii ste uviedli, že ak chce niekto efektívne riešiť urbanistický problém v oblasti mobility mal by osloviť aj ľudí, ktorých by normálne neoslovil. Kto sú títo ľudia?
Lior: Ak by som to mal ilustrovať na praktickej úrovni, tak pri plánovaní detského ihriska bežne oslovíte rodičov. Ak však plánujete detské ihrisko, nemali by ste sa na to spýtať v prvom rade detí? Pri jednom projekte sme navrhovali detské ihrisko s deťmi, fyzicky, hrali sa s modelom. Až potom sme vytvorili ihrisko.

Keď ste povedali:,,ľudia, ktorých by ste sa nikdy neopýtali“ moja prvá myšlienka bola, že ide o ľudí, ktorým sa nepáči navrhovaná myšlienka alebo tí, ktorí sú proti z racionálneho hľadiska.
Jorn: To je ďalšie možnosť, ale nesmiete ich zavolať príliš veľa, inak by sa tá skupina ľudí stala príliš negatívnou. Ak chcete navodiť kreatívnu atmosféru, v ktorej môžu vznikať nové myšlienky potrebujete rozmanitú skupinu ľudí a aj nové hlasy. To je overený koncept ako podporiť vznik kreatívnych ideí. To, čo však vidíme na mnohých oddeleniach mestských úradov je, že dopravní inžinieri niekedy nehovoria s oddelením pre školstvo či s oddelením pre zdravotníctvo, čo by prinieslo ďalšie výzvy. Keby spolu hovorili bolo by to nové spojenie. Ak to zoberieme z vysoko konceptuálneho pohľadu, zoberte si šéfkuchára. Šéfkuchár je veľmi často tvrdý chlap, pretože musí riadiť celú kuchyňu, zodpovedá aj za logistiku, za to, že všetky tovary prídu načas a večera bude načas. Má v sebe aj dávku kreativity, veď jedlo musí byť pekne usporiadané a chutné. Má teda veľmi unikátny mix kvalít, ktorý by urbanistom mohol veľmi pomôcť sformulovať nové myšlienky
v oblasti mobility, ale nikdy nie je pozvaný. Je to len nápad: vtiahnite šéfkuchára do procesu formovania nových konceptov mobility a dostanete úplne nový pohľad, ktorý bude možno zvláštny, ale môže to byť začiatok nového náhľadu na vec. Jane Jacobs je známa urbanistka, ale predtým pôsobila ako novinárka. Bola schopná pozrieť sa na veci inak ako bežní urbanisti, vedela pátrať po súvislostiach. Niekedy potrebujete prizvať viac novinárov aby preverili všetko okolo. Možno vy by ste mali dostať takúto prácu… (smiech)

Veľmi nevidím záujem o pritiahnutie ľudí z rozličných profesií do koncepčnej práce…
Jorn: Zoberte si filozofov, to je ďalšia veľmi dôležitá profesia pre podobné rozhodnutia. V Paríži zodpovedá za program vylúčených miest veľmi zaujímavá žena, ktorá študovala filozofiu a povedala: s touto školou nemôžem nič robiť. A keď sa dostala do sveta urbanizmu, jej pohľad sa kompletne zmenil a hovorí: teraz používam väčšinu toho, čo som sa naučila o filozofii a o nazeraní na veci z komplexného hľadiska.

Našli ste na Slovensku niečo, čo by vás inšpirovalo?
Jorn: Zatiaľ sme na tejto pracovnej ceste pomerne zaneprázdnení a nevideli sme toho veľa, ale celkovo sa mi tu páči. Veľmi nás prekvapili pekné chodníky a vôbec priestory pre chodcov s množstvom zelene, ktoré na nás urobili dojem. Takisto rôznorodá skupina ľudí, ktorá ich využíva. Mám rád typickú pôvodnú architektúru, ktorá je u vás pekne skombinovaná s modernou. A čo sa páčilo tebe?
Lior: Súhlasím s tými pešími zónami. Sú skutočne pekné v porovnaní s tým, čo máme v Holandsku.

V akom zmysle?
Napríklad pešia zóna smerujúca z centra k Prezidentskému palácu a tiež tá na Obchodnej ulici. Nie sú tam takmer žiadne autá, len električky a stojisko na požičiavanie bicyklov.

Ako sa dá vyriešiť vzťah medzi cyklistami a chodcami na spoločných chodníkoch?
Lior: Zdieľanie priestoru oboma skupinami je bláznivé riešenie, musíte ich oddeliť. Ak ich dáte na jedno miesto vytvoríte boj, nie je to ani fér.
Jorn: Cyklista je iba rýchlejší chodec. Bicykel používa na to, aby bol rýchlejší. Obe skupiny musia dostať primeraný priestor a nebudú bojovať. V Holandsku máme dosť skúseností aj s mixom oddelených ciest a spoločných ciest a je to celkom dobré. Vy, ako chodec dokážete s cyklistom nadviazať očný kontakt, viete približne kam pôjde. Z auta je to oveľa komplikovanejšie. Čo však vidím pomerne často je, že keď sa cyklisti necítia na svojej časti chodníka bezpečne, alebo komfortne, tak prejdú na tú časť pre chodcov. Tým sa konflikt začína. Chodci sa sťažujú a majú pravdu, ale to nie je problém ani cyklistov ani chodcov, ale problém miest, ktoré dávajú príliš veľký priestor autám.

Mnohé mestá sa snažia byť atraktívne pre startupy. Čo by malo mesto urobiť, aby bolo príťažlivé pre zakladateľov startupov?
Lior: Ak chcete pritiahnuť startup, musíte pritiahnuť zakladateľov, to je jasné. Aby ste to urobili, potrebujete vysokú kvalitu života a rozmanitú skupinu ľudí v meste. Nejde len o rôzne národnosti, imigrantov, ale aj ľudí rôzneho veku – starších aj deti. Startup je nový spôsob riešenia problému, však? Ak sa pozriete na veľké a známe startup mestá tak všetky stoja na rôznorodosti ľudí, ktorí v nich žijú. Zoberte si vývoj v Berlíne, pomerne nedávno.

Bratislava leží na hraniciach s dvoma štátmi, Maďarsko a Rakúskom. Pred druhou svetovou vojnou bolo bežné, že ľudia v meste hovoril tromi jazykmi: po slovensky, maďarsky a nemecky. To už neplatí, ale mohlo by to byť súčasťou riešenia?
Lior: Ak nájdete príbeh, ten pripomenie ľuďom ako to zvyklo bývať a to by mohol byť návrat ku koreňom. Ale v praktickej oblasti… Existuje rýchlovlak medzi týmito tromi mestami?

Myslím, že nie, ale existovali aj vízie na Hyperloop.
Lior: Možno to by bolo riešenie, cestovať rýchlo z mesta do mesta. Aj tá príťažlivosť pre startupy by bola kultúrna, pretože tri rozdielne národy si dokážu byť veľmi blízko. Môžete postupne vytvoriť metropolitnú oblasť a profitovať z toho.

 

Autor rozhovoru: Juraj Kantorík